Dnes o malej Ficovej vzbure v Bruseli; o Trumpovom trápení s Ukrajinou; o českom prepisovaní slovenských správ a o výročí deklarácie zvrchovanosti.

Ficov zápas s Bruselom nabral zvláštne farby. Premiér v stredu použil proti nátlaku EÚ výstražnú žltú kartu. A bola na nej – paradoxne – podobizeň Šimečku.

Fico tvrdil, že je rozhodnutý blokovať nový, 18. balík sankcií proti Rusku dovtedy, kým nedostane od EÚ záruky na alternatívne dodávky plynu. Aby Slovensko v prípade krízy neostalo bez energií. Najnovšie pridal aj politický argument. Odvoláva sa na to, že „relevantné politické strany považujú garancie od Európskej komisie za nedostatočné“.

Asi narážal aj na posmešné poznámky opozície, že Fico s eurokomisiou nevyrokoval vôbec nič z toho, čo chcel. Mimochodom, v tomto má Šimečka, respektíve jeho strana, úplnú pravdu. „Garancie“ Bruselu dorazili na Slovensko bohato vyzdobené a pekne zabalené. No vnútri krabice nebolo vôbec nič.

Konkrétne: Európska komisia v liste slovenskej vláde priznala problém. Áno, Slovensko má špecifické postavenie, keďže je viac závislé od ruského plynu ako iné krajiny. Áno, partneri z EÚ si pri alternatívnych dodávkach plynu účtujú divoké prepravné poplatky. A áno, v prípade krízy a nedostatku plynu Slovensku nikto nezaručí, že sa dostane k dodávkam energií. To všetko eurokomisia uznala.

A potom ponúkla „riešenie“. Vytvorí pracovnú komisiu, ktorá bude problémy Slovenska pozorne sledovať. Sú to sľuby, reči, frázy… No reálne záruky v liste nenájdete.

Keďže Šimečka mal pravdu, potom z toho vyplýva, že pravdu mal aj Fico vo svojom spore s Bruselom. Záruky EÚ by mali byť aspoň trochu konkrétne. Kým to tak nebude, Slovensko by nemalo podpisovať bianko šeky.

Samozrejme, ak prejdeme od faktov k emóciám, progresívna opozícia to cíti inak. Nové sankcie víta – hoci Rusku škodia menej ako Európe. Zastavenie dodávok ruského plynu od roku 2028 tiež víta. A záruky EÚ, ktoré by zohľadnili slovenské záujmy, nechce. Tvrdým rokovaniam – my podporíme vás, ak vy splníte naše podmienky – v opozícii veľmi nerozumejú. Sú naučení vzorne poslúchať. Nie rokovať.

Fico bol v tejto pozičnej hre tak trochu opustený. SNS chcela blokovať nové sankcie bez ohľadu na následky. Ostatné strany – od opozície po polovicu Hlasu – chceli Bruselu prikývnuť na čokoľvek. Aby mali pokoj.

Brusel zrejme skôr či neskôr svoje zámery pretlačí. A záruky pre Slovensko budú prevažne papierové. Definitívne zastavenie dodávok ruského plynu sa totiž nebude riešiť ako sankcie (kde majú členské štáty právo veta). Brusel prelamuje svoje pravidlá a bude o tom rozhodovať ako o nariadení, kde stačí väčšinové hlasovanie. A prehlasovanie Slovenska.

Je to smutná prognóza.

V tejto hre totiž ide o veľa. Ani v čase najväčšej protiruskej hystérie (roky 2022 a 2023) EÚ nežiadala celkom zastaviť dodávky plynu z Ruska. Sankcie boli zamerané prevažne na ropu. Rakúsko, Maďarsko, Slovensko a do istej miery aj Nemecko s Talianskom by totiž nevedeli v plnej miere nahradiť ruský plyn iným. A ak áno, tak za neúnosné ceny.

Podobne to vyzerá aj dnes. Eurokomisia vie, že ide do rizika, preto navrhuje, aby tvrdé pravidlá platili až od roku 2028. No ani to Slovensku zrejme nebude stačiť.

Maďarská diplomacia dokáže zabezpečiť aspoň núdzové dodávky plynu pre maďarskú ekonomiku z Turecka a Azerbajdžanu. Rakúsko je previazané s nemeckým trhom. Najhoršie na tom bude práve Slovensko a slovenský priemysel. Z krajiny, ktorá roky zarábala na tranzite plynu, sa staneme krajinou na konci distribučných sietí. S najvyššími cenovými prirážkami za prepravu.

Aby skupina SPP (preťažená dlhmi) prežila, bude nútená dvíhať ceny a poplatky. Slovensku môže hroziť, že sa zaradí medzi krajiny s najvyššími vstupnými cenami plynu na svete. A ak to bude vláda kompenzovať, aby nepadol priemysel, budeme mať na krku každoročné „konsolidačné balíky“. A k tomu rastúce dlhy.

Inak, aj v tomto nás európski partneri už raz vodili za nos. A obetovali. Stalo sa to po roku 2012. Nemci (Ruhrgas) a Francúzi (Gas de France) sa rozhodli, že predajú svoje podiely v skupine SPP. Traduje sa, že tak urobili po tom, čo ich západné spravodajské služby a západné vlády varovali, že hybridná vojna prerastie do riskantného geopolitického konfliktu o Ukrajinu. A do protiruských kampaní. Alebo protiruských sankcií.

Nemci a Francúzi rýchlo predali svoje akcie v skupine SPP, ktoré nie tak dávno sprivatizovali ako „strategickí investori“.

Krátko pred Euromajdanom a prevratom na Ukrajine (ktorý masívne podporovali západné vlády) sa strategicky vyparili.

Skupinu SPP od nich v roku 2013 kúpili domáci hráči: Křetínskeho EPH spolu s Kellnerovou PPF a slovenskou J&T. Nekupovali len zlaté vajce. Kupovali riziko. Geopolitické riziko, ktoré vybuchlo hneď na prelome rokov 2013 a 2014…

To riziko sa má od roku 2028 naplniť na okrúhlych sto percent. Bez toho, aby to Nemcov a Francúzov – kedysi „dlhodobých investorov“ a „silných partnerov v slovenskej energetike“ – muselo trápiť.

V pondelok sa americký prezident Trump pokúsil oznámiť dlho ohlasovaný „veľký obrat v prístupe k Rusku“. Výsledok bol, ako sme si už pri Trumpovi zvykli, slabý a nemotorný.

Ukrajinci sa dozvedeli, že (vraj) dostanú „obrovské množstvo úžasných amerických zbraní“. Rusi sa dozvedeli, že majú 50 dní na dohodu o prímerí, inak nich aj na ich partnerov Trump uvalí stopercentné clá.

Ruské akciové trhy na tento „obrat“ reagovali rastom. Lebo nešlo o nijaký obrat, ale o návrat Spojených štátov do bludného kruhu polovičatých „riešení“. Obe úlohy vyhlásené Trumpom nikam nevedú a sú nesplniteľné.

Pomerne rýchlo sa ukázalo, že západné muničné a raketové zásoby sú stále obmedzené a vyčerpané. Spojené štáty pošlú za peniaze z EÚ Ukrajincom zopár striel do Patriotov. Pokiaľ ide o „obrovské množstvo“ nových zbraní, tie sa musia ešte len vyrobiť (potrvá to roky). Keď ich Američania vyrobia, predajú ich partnerom z NATO. A tí potom svoj starý prebytočný arzenál posunú Ukrajine. Na vlastné náklady.

Výsledok: Spojené štáty rozbehnú zbrojársku výrobu. Zaplatia to ich spojenci. A voľačo (nevieme čo) sa neskôr zo zásob spojencov vyradí pre Ukrajinu.

Trump sa tým čiastočne vracia k bidenovskému kurzu. Západ bude podporovať Ukrajinu, no nie v takej miere, aby to zvrátilo pomery síl. Dôvod? Taký rozsah vyzbrojovania, ktorý by Ukrajine zaručil sľubované víťazstvo, je nemožný. Priznali to už bezpečnostní poradcovia Bidena. Reči o víťazstve Ukrajiny boli podľa nich celý čas celkom nereálne a Američania sledovali iné ciele (straty Ruska).

Ešte horšie je, že celkom neschodne vyzerá aj Trumpova úloha pre Putina: dohoda o prímerí.

Rusko má do 50 dní vyrokovať dohodu o ukončení bojov. S kým? S Ukrajinou, ktorá nijaké skutočné rokovania a nijaké skutočné dohody (také, ktoré by zohľadnili realitu a podmienky Ruska) vlastne nechce.

Nechce ich ani Európa. A napokon ich nevie doma, v Spojených štátoch, presadiť ani Trump.